Reforma vzdelávania?

Téma vzdelania sa prehadzuje v ústach národa už 24 rokov a stále je to horúci zemiak. No a keď som počul odpoveď pána ministra, že on nie je hlava osvietená, že má poradcov a tí mu predkladajú , či predložia návrhy, čo s tým vzdelávaním urobiť , povedal som si, že sú len dve možnosti. Buď sme stratili sedliacku súdnosť, alebo nie sme schopní , resp. nechceme riešiť problém.

Samozrejme musíme si ujasniť pozíciu školstva, ako rezortu. Veríme , že všetci zúčastnení pokladajú vzdelanie našich detí za najdôležitejšie, po ich zdraví . Hovoríme teda o prioritnej pozícii.

Stále zotrvávame v schéme , pozrieme sa pohľadom otca na problém vzdelania dieťaťa. A ak tento pohľad uplatníme dnes musíme sa pýtať.

Ako vieme , čo potrebujeme od našich detí aby vedeli?

Ako sú naše deti motivované sa učiť?

Ako testujeme ich schopnosti a vytvárame možnosti ich rozvoja?

Ako sa im venujeme?

Aké uplatnenie majú vo svojom rodisku?

Z príbehu o rodine vieme, že otec skúma svoje dieťa od malička a hľadá v ňom všetky vrodené dary pre budúci život dospelého, ako aj schopnosti dieťaťa vnímať a učiť sa veci nové, potrebné do života.

Tento proces by mal kontinuálne prechádzať aj po šiestom roku života dieťaťa, navyše konzultáciou s učiteľmi dieťaťa. Otec pracuje s dieťaťom v každej chvíli a rozvíja všetky jeho schopnosti. Ak je k dieťaťu objektívny rozpozná minimálne niekoľko skutočnosti. Ide o dieťa manuálne zručné a múdre? Alebo ide o dieťa výnimočné myslením i konaním? Či máme dieťa múdre, ale manuálne nezručné? Je chytré, ale sa mu viac nechce , ako chce?

A tu prichádza moment, kedy sa musím bez ohľadu na školský systém spýtať každého rodiča. Sme objektívny k svojím deťom? Naozaj sa nimi zaoberáme a všímame si ich prednosti? Nie sme zaťažení na diplomy a tituly ? Netlačíme deti tam kam nechcú, netlačíme na systém a sme schopní platiť a hradiť tituly, ktoré dieťa ani nechce? Akí sme k deťom? Lebo aj toto sú možné deformácie v systéme vzdelávania, ktoré vytvárajú na neho tlaky a ak je zvýšený dopyt vytvárajú sa podmienky pre vznik stále nových škôl, ktoré sú postavené na odboroch , ktoré si želajú rodičia, ale spoločenstvo tieto remeslá nepotrebuje. Určite nie v množstve , ktoré produkujú.

A tak vznikol návrh ktorý Vám predkladám na posúdenie.

Máme štatistický úrad, ktorý by mal byť základňou pre získavanie informácií o stave spoločnosti, ale aj k dobrým prognózam do budúcnosti. Predpokladám, že z jeho údajov by som zistil, čo potrebujeme. A teda mali by sme získať informácie, čo naše spoločenstvo Slovákov potrebuje. A mali by vzniknúť podklady pre rozhodovanie o počte škôl. O ich druhoch a o ich náplniach. Ak by sme vedeli, čo potrebujeme získali by sme základ pre rozhodovanie.

Ak by nám vyšlo že potrebujeme napr. tri technické školy. Ako by sme vedeli že tri? Je v tomto prípade lepšia kvalita, alebo kvantita? Je profesor z Bratislavy lepší profesor ako z Košíc? Kto povie, že či je lepšia univerzita umiestnená na západe, alebo na východe. No úplne všetko riešiť asi netreba. Máme tu tradičné školy, máme tu školy nové, majú vybudované zázemia, kde prevádzkujú svoju činnosť. Máme rebríčky škôl podľa kvality. A myslím, že slovo kvalita ako pri všetkom, tak aj pri školstve je na vrcholovej pozícii.

Postavíme teda hodnotiace parametre a budeme si ako rodičia vyberať s deťmi školu podľa jej úspešnosti? Asi áno, takto nám rezonuje Masarykova univerzita v Brne, kde sa ročne hlási niekoľko desaťtisíc študentov, vyberú niekoľko stovák a 96% z nich má zamestnanie isté už počas štúdia a priemerný nástupny pla absolventa sa pohybuje medzi 15 az 19 tisíc CZK. To je pre nás parameter kvality vysokej školy. Následne sa stredoškolák dosahujúci priemer povedzme do 1,2 môže pozerať aj po takejto škole.

Aha áno, priemer. Priemer počas štúdia, počas celého štúdia sa Vám zdá zlý parameter? Mne nie. X krát sa v živote človeka vyskytli situácie od materskej škôlky až po dospelosť, že v jednorazovej skúške či teste zlyhal a naopak, ten čo sa celý rok snažil prehrá s niekým, kto jednoducho prišiel, napísal/urobil a zvíťazil. Ale ak by som bol rektor univerzity, zaujímal by ma komplexný materiál, s ktorým sa dá pracovať. Študent, ktorý je aktívny, napr. študentská vedecká činnosť, počas celého štúdia vykazuje vynikajúci prospech a vie sa aj chovať. Samozrejme ale hlavný argument by bolo štúdium a to charakterizuje priemer za celé štúdium a tento argument by som uplatnil aj pri prechode zo základnej na strednú a zo strednej na vysokú.

Jednoducho žiak s priemerom horším ako 1,9 sa na gymnázium nedostane aj keby ma krájali. Je to jednoznačný , čistý a jednoduchý parameter. Dá sa znečistiť? No dá sa, ale dokážete 8-9 rokov presviedčať 500€ učiteľov , že Vaše dieťa je génius keď nie je? A ďalších 4-5 rokov na strednej? Možno to dokážete, ale z takéhoto materiálu kvalita nebude. Ale ten, ktorý bude na sebe naozaj pracovať ma cestu otvorenú. Myslím, že čím jednoduchší parameter kvality, tým priezračnejší výber.

Áno, takže jednoznačný parameter na ceste k dobrej práci je priemer, Všetko ostatne ho už len balí buď do baliaceho papiera bieleho, pozláteného, alebo diamantového.

Teda ak som si vytvoril systém postupu kvality, musím vytvoriť priestor aj pre tých, ktorí najvyššie méty nedosiahli, ale sú buď priemerný, alebo podpriemerný. A tu myslím, že opäť hrá dôležitú úlohu zberač informácii, štatistik. A ten sa spýta zamestnávateľov v priemysle, poľnohospodárstve i službách na ich odhad potrieb a šéf rezortu, idem a prikazujem. Prikážem aby vznikol učebný odbor, aby vznikla stredná škola s vyučovaním v potrebnom odbore ,alebo zruším dve právnické fakulty a tej poslednej určím smerné číslo, koľko absolventov potrebujem pre odbor štátneho, notárskeho či advokátskeho práva. Dodnes nie som schopný pochopiť, načo produkujeme takéto množstvo absolventov. Kto ich potrebuje? Advokátska komora i komora notárov vydá licenciu iba na uvoľnené miesto. Ten počet miest je myslím konečný. Ale nemá kto dopestovať zrno, nemá kto piecť chlieb, nerobíme vedu a výskum na svetovej úrovni, my neprodukujeme. Ak každá krajina, stiahne späť svoje výrobné kapacity do krajiny pôvodu zamestnávateľa, čo zostane doma na Slovensku? Z čoho budeme žiť? A čo budeme jesť?

Áno, ale to už je iná téma. Ale tieto otázky nám víria hlavami, keď nevieme umiestniť naše deti v domácom prostredí, posielame ich za prácou, hrdíme sa fenoménom otvorenej Európy ,či sveta,ale rozbíjame rodiny. Chlapi sú bez žien a detí bez rodičov. Starí rodičia bez opatery , deti vyrastajú ako samorasty. To je kultúra otvorenej spoločnosti? To je cesta k hladu a biede, ako fyzickej tak aj duchovnej.

Toto bola cesta reformy zdola na hor. A ako by sa mali správať zodpovední?

Ak je mojou prioritou vzdelanie detí, tak potom musím povedať aj to ako ho mienim podporovať. Predpokladám, že pre ekonómov nebude problém stanoviť paušálny poplatok, ktorý by bol jednotný pre všetkých podľa ich veľkosti. Ak by sme dostali paušálnu cenu za 1m²prevádzkovej plochy (taká cena pri ktorej hodnote správca nevytvorí žiadny dlh prevádzkovaním) a máme hodnotu minimálnej mzdy, dostal by som vzorec pre každú školu. Prevádzková plocha 1000x1000m a počet zamestnancov 100 je jasné , aký vysoký bude paušál. (Samozrejme určím cenu plochy chodby a cenu plochy dielenskej činnosti, či laboratória, tak ako stanovím minimálnu mzdu upratovačky ale aj rektora. Ale každý rektor v tomto štáte bude mať rovnakú minimálnu mzdu a každé laboratórium podľa plochy bude mať rovnaký paušál). Vytvorením paušálu umožním škole prežiť. Či sa bude ale škola rozvíjať závisí od toho, čo bude produkovať. Ak budem zdanej školy získavať excelentných odborníkov, budem danú školu excelentne hodnotiť. A odkiaľ na to vziať ? Samozrejme jedna časť sú daňové príjmy určené na vzdelávanie, ale nepodstatná časť by mali byť aj príjmy od tých, ktorí potrebujú excelentných odborníkov.

Reforma vzdelávania podľa mňa stojí na jednoznačnom určení parametra, veľmi jednoduchého, ktorý by motivoval študentov i učiteľov. Ak učím matematiku v triede s 30 žiakmi a 50% z nich ma priemer vrátane maturity do 1,5 môj plat musí byť zásadne iný ako plat učiteľa kde žiaci dosahujú 10% za rovnakých argumentov. Ak škola , ktorej absolventi sú z 90% umiestnení po skončení školy v praxi sa nemá lepšie ako škola, ktorej absolventi z 80% sú na úrade práce, sme úplne neschopní vo vedení odboru vzdelávania. Ak takáto škola navyše ešte existuje sme blázni a ak jej ešte platíme na hlavu študenta sme hazardéri. A ak sme za to zodpovední a sme len v úlohe správcu, to znamená, že nie sme majiteľmi tohto rezortu, školy či učilišťa, sme určení na zbavenie funkcie správcu a máme byť predvolaní na zodpovednosť!

To dá predsa sedliacky rozum otca, ktorý chce dobre spravovať veci mu zverené!

Zvážme účinnosť postupu žiaka, študenta na základe niekoľko ročného priemeru v jeho štúdiu. Zvážme hodnotenie školy podľa počtu umiestnených absolventov v praxi a zvážme určenie rovnakého platobného paušálu pre každú školu a odmeňovanie každej školy podľa jednotného modelu, stojaceho na úspechu vo výchove pre prax a produkovaní výsledkov vo vede a výskume.

Diskutujme, veď ide o to, ako budeme žiť .Nehráme vo fikcii, sme zúčastnení na realite a to dosť tvrdej.