Pohľad otca , správcu vecí spoločných

Je veľmi ťažké pre mňa už donekonečna počúvať , všetky možné zdôvodnenia prečo sa niečo nedá urobiť tak ,ako by to urobil každý otec vo svojej vlastnej rodine. Kúpite si auto , tak aby o tom nevedeli Vaši najbližší ? Viete si predstaviť, že by ste na jeho nákup nemali súhlas manželky? Veď aj ona sa podieľa na zveľaďovaní rodiny a aj jej majetku, tak prečo by nemala vedieť o Vašom zámere a nevyberala ho s Vami. Tak prečo , neustále sa pýtam prečo, to takto nemôžu urobiť aj všetci zamestnanci štátu. Je tu jeden zásadný pojem, ktorý sa vôbec nespomína , resp. ja som ho z úst verejného činiteľa nepočul. Správca. Správca je od slova spravovať, tak ako je starosta od slova starať sa. Kedysi a nie je to tak veľmi dávno, ešte žije mnoho ľudí, ktorí si pamätajú stav keď učiteľ, kňaz, notár a starosta/richtár boli autoritou v meste či dedine. Táto zostava bola(mala byť) nielen morálnou autoritou, ale aj oporou pre všetkých, hlavne biednych a nielen majetkovo biednych.

A ak sme sa dostali k slovu správca, tak som presvedčený , že od prezidenta republiky počnúc, po posledného úradníka na najnedôležitejšom ministerstve, či úrade obce, ktorý dáva najbizarnejšiu pečiatku , došlo / dátum , by sa mali všetci a vo všetkých úradoch správať ako správcovia cudzích vecí, ktoré im nepatria. Iba dostali tú moc ich veci spravovať a občanom slúžiť .

Teda čestne spravovať a slúžiť druhým , by malo byť heslo každého zamestnanca štátnej správy a samosprávy, úradov a služobní. Myslím, že teraz by sme všetci mali kývať na súhlas.

A prečo to teda nefunguje?

Asi všetci poznáme ten pocit pri možnosti urobiť niečo „ľahké a rýchle“, aj keď vieme, že to má absolútne nesprávne základy a otrasné dôsledky na samotného aktéra. Na otázku prečo sa to deje, by sme viedli diskusie dlhé v témach aj v čase. Ak človek nie je vychovaný tak, že si nesie svoj charakter pred sebou a v sebe, neporovnáva stále svoj úmysel a skutok, či slovo a potláča hlas svedomia, skôr či neskôr si svoj charakter odloží z pozície pred sebou, za seba, alebo ho niekde odloží mimo seba a to už sme v stave katastrofických udalostí.

Záverov si viem predstaviť z predchádzajúcej úvahy veľa. A sme zasa pri otcovi. Aký záver urobí otec, keď zistí, že dieťa nechodí do školy, ale za školu, že dieťa tvrdí, že sa učí a na rodičovskom zistí otec, že existuje ešte niečo červenšie ako Červené more. Čo urobí otec, ak zistí, že sa nekoná tak, ako sa má, a že je vodený za nos?

Asi nič lepšie ako dohľad a kontrolu a skladanie účtov nevymyslí.

Sme hodnotení ako policajný štát a myslím, že to nie odvodené od faktu, že ak prejdete 5 km určite stretnete policajta. Predpokladám, že to súvisí s rozbujneným byrokratickým systémom, kde je pomer pracujúcich a kontrolujúcich určite v pomere 1: x , čo by malo byť určite opačne x:1. Tým chcem vyjadriť názor, že úradov, úradíkov, ktoré majú kontrolovať máme dosť. Ten prvý je najvyšší kontrolný úrad. Ak sa niekde v tlači objaví fakt, či podozrenie, že sa stalo niečo nekalé, myslím, že by tento úrad konať mal hneď. A odpoveď bude asi niekde v rovine, ak dostaneme podnet, budeme konať. A ako otec si myslím, že ak mi suseda povie, že videla moje dieťa fajčiť za rohom, asi nebudem čakať kým dostane rakovinu pľúc, ale budem s ním hovoriť hneď. Nemyslím, že treba viac slov.

A teraz si poviem, vyrozprával si sa. Čo zistíš? Že odpovede budú v zmysle:

-ťažko sa to dokazuje

-nič sme nezistili

-všetko prebehlo v súlade so zákonom

-sú tam malé pochybenia, ale nie zásadného charakteru ...

A preto máme najdrahší vytunelovaný tunel, preto máme sprivatizované podniky, ktoré neexistujú, preto ešte stále nemáme diaľnicu zo západu na východ a je toho toľko, čo nemáme a mali by sme mať, že človek je otrávený neschopnosťou správcov sa správne rozhodnúť.

A po skúsenosti (a to je veľmi dôležité slovo) viem, že debata na tému kontroly konania mocných je asi dnes mlátenie prázdnej slamy. A preto Vás otcovia slovenskí vyzývam k nasledovnému:

Zatiaľ nám nikto nevzal právo voliť . Kým nám ho mocní nechajú (kým si ho nenecháme vziať) a budeme mať slobodné právo si vybrať správcu , poďme sa rozprávať o tom kto je a nie je spravodlivý a dobrý správca a dohodnime sa a buďme jednotní a voľme poctivých a dobrých správcov, ktorí sú schopní byť zodpovednými otcami nielen svojich detí, ale aj druhých.